Kesenem je jediné slovo, ktoré viem po maďarsky. A zišlo sa mi. Použil som ho hneď štyrikrát za sebou. Neviem, či sa tento príbeh hodí do vašej kolekcie, možno aj áno. Podarilo sa mi v ňom, vďaka okolnostiam, prekročiť svoj (mentálny) tieň. Všetko to začalo (vlastne nie – skôr končilo), keď som na rušnej diaľnici neďaleko Budapešti bez reflexnej vesty a výstražného trojuholníka otáčal kľukou na hevery a vymieňal koleso s defektom. Čupiaci som uvidel, ako sa ku mne niekto blíži. Zdvihol som zrak trochu vyššie od prichádzajúcich topánok a uvidel za pásom zasunutý kvér a uniformu policajta. Ale keďže táto situácia, ako som už spomenul, bola vlastne koncom môjho príbehu, musím vás oboznámiť s udalosťami, ktoré tejto situácii predchádzali.
Pochádzam z rodiny, kde slovo Maďar bolo vždy vnímané negatívne a dokonca považované za niečo veľmi blízke nadávke. Odmalička som počúval príbehy o zákerných Maďaroch, ktorí zbabelými nájazdami pustošili Veľkomoravskú ríšu s jej vyspelou kultúrou až sa im ju podarilo nakoniec zničiť a slovenský národ dostať pod tisícročné maďarské jarmo. Dnešní Maďari nie sú o nič lepší, pretože by najradšej uvítali vznik a obnovenie veľkého tisícročného Maďarka, čím sa ich politické strany ani netaja, verejne to hlásajú a náš národ by mali radi opäť podmanený, rovnako ako za čias Uhorska, keď sa slovenský jazyk nemohol používať v ľudových školách a o slovenskom národe maďarskí vládcovia tvrdili, že v Uhorsku nie je. Všetky tieto argumenty som považoval za fakty, ktoré netreba overovať, rovnako, ako fakt, že ráno sa na oblohe objaví slnko a večer opäť neomylne zapadne. Nečudoval som sa teda vôbec, keď môj otec po šokujúcej prehre 4:2 s Maďarskom na hokejovom Turnaji šiestich krajín v Budapešti na smrť znenávidel zradcu a odrodilca Dušana Kapustu, ktorý vtedy, ako Slovák, trénoval a viedol víťazné maďarské mužstvo.
Určite si teda teraz viete lepšie predstaviť moje pocity, keď som pri výmene kolesa na diaľnici, bez reflexnej vesty a bez výstražného trojuholníka, uvidel prichádzajúceho policajta, ktorý okrem toho, že mal za pásom pištoľ, bol ešte navyše aj Maďar!!! Mal som pocit, že nastala moja posledná hodina, že ten Maďar si na mne zgustne, poníži ma, rozštvrtí, prípadne zašliapne, ako hmyz a jeho víťazné oslavné zarevanie prehluší hluk diaľničnej premávky.
To, čo ale nasledovalo, som dlho nevedel pochopiť (a ktovie, možno to nechápem ani dodnes). Ten Maďar ma najskôr po slovensky pozdravil a potom sa ma lámanou slovenčinou opýtal, či viem po maďarsky. Pokrútil som hlavou - že nie, tak ďalej pokračoval celkom slušnou slovenčinou a požiadal ma, aby som si obliekol reflexnú vestu. Keď som mu povedal, že vestu nemám, zašiel do blikajúceho policajného auta stojaceho niekoľko metrov za mojim a od kolegu sediaceho za volantom dostal pre mňa ich reflexnú vestu (majúcu vo vybavení asi práve pre takéto prípady). Ďalej sa ma opýtal, prečo som na krajnicu neumiestnil výstražný trojuholník. Pokrčil som ramenami a povedal som mu, že ho, bohužiaľ, tiež nemám. Na moje počudovanie Maďar ostal pokojný a tento môj priestupok ďalej nekomentoval. Namiesto výčitky, či vyratúvania výšky pokuty sa zohol k heveru a začal zdvíhať auto. Stál som, ako obarený. Pozrel na mňa a vyzval ma, aby som mu priniesol z kufra koleso – ak niečo také vlastním. Keďže som rezervné koleso mal, podal som mu ho aj s kľúčom. Maďar vymenil koleso (ja som mu robil tichého asistenta), usmial sa na mňa, podal mi zamazanú ruku a upozornil ma ešte, že s rezervou nemôžem ísť rýchlejšie, ako 80-kou. Zaželal mi šťastnú cestu a nasadol k svojmu kolegovi do auta. Cítil som, že to všetko nemôžem len tak nechať. Podišiel som k policajnému autu a opýtal sa na výšku pokuty. Maďar sa opäť usmial a mávol rukou. A vtedy to zo mňa spontánne vypadlo a štyrikrát som vyslovil to slovo: kesenem, kesenem, kesenem, kesenem.
Až keď som doma vystupoval z auta, uvedomil som si, že mám ešte stále na sebe oblečenú reflexnú vestu. Som presvedčený, že na mne neostala kvôli nepozornosti, ale že mi ju maďarskí policajti nechali zámerne. Bol som z toho všetkého riadne zmätený. A položil som si dokonca aj hamletovskú otázku: ako s tým všetkým budem teraz ďalej žiť? A ostal vo mne aj pocit, že som tomu maďarskému policajtovi ostal niečo dlžný. A možno nielen jemu, ale aj sebe samému. A tak som sa rozhodol, že sa na ten tisícročný maďarský útlak pozriem očami historikov a čo-to som si o tom aj prečítal z odbornej literatúry. A dozvedel sa nové, zaujímavé fakty. Prvým uhorským kráľom bol naozaj Maďar – Štefan I. Jeho rod (Arpádovci) vládol presne 300 rokov, kým nevymrel. O národnostnom útlaku počas tohto obdobia nemôže byť ani reč. Arpádovci totiž našich predkov utláčali rovnako ako všetkých, aj obyčajný maďarský ľud. Zmýšľanie prvého uhorského kráľa Štefana I. ilustruje ustanovenie pre jeho syna Imricha, v ktorom sa doslova hovorí: „...lebo kráľovstvo jedného jazyka je slabé a krehké...“ Po vymretí Arpádovcov nasledovali panovníci rôznych pôvodov (žiaden z nich ale nebol Maďar), ktorí vládli všetkým rovnako – Slovákom, Maďarom, Rakúšanom, Rumunom, Chorvátom... Skutočný a cielený maďarský útlak nastal až po Rakúsko-Uhorskom vyrovnaní, trval ale len do vzniku Československého štátu, teda 50 rokov, nie 1 000.
Stretnutie s maďarským policajtom na diaľnici pri Budapešti a následné samoštúdium histórie maďarského útlaku nad Slovákmi zanechalo vo mne hlbokú stopu. V máji roku 2016 som bol na pracovnej ceste v Petrohrade a zhodou okolností sa tam konali majstrovstvá sveta v hokeji. Na rozdiel od môjho otca nie som hokejový fanúšik, ale duel Slovensko – Maďarsko som si nenechal ujsť. V 14. minúte prvej tretiny Maďarsko strelilo gól a vyrovnalo na 1:1. Neplánovane a spontánne (rovnako, ako vtedy pri štvornásobnom vyslovení slova kesenem) som vyskočil zo sedadla a prejavil radosť z gólu. Našťastie som nesedel v sektore slovenských fanúšikov... Ihneď som sa ale zháčil a spamätal. V obave, že sa na mňa z nebíčka pozerá môj otec, som si sadol a upokojil sa, aby som mu, nešťastníkovi, neprivodil ešte jeden (tentoraz nebeský) infarkt.
« späť